Srdečne pozývam všetkých priaznivcov zvlášť z Prešova a okolia.
Už túto stredu 22.11.2023 o 18.00 v Múzeu Solivar.
0 Comments
Duet so Simou Magušinovou: Speváčka Skyva objavila piaty živel (oficiálna tlačová správa)10/10/2023
Speváčka Skyva minulý týždeň (5.10.2023) predstavila v Košiciach svoj nový album "Z exilu", na ktorom naservírovala 13 nových piesní. Nechýba tam ani duet so Simou Magušinovou s názvom "Piaty živel", ku ktorému vznikol aj nový klip. Fanúšikom sa páči: od svojho uvedenia získal iba za pár dní viac ako 12-tisíc videní.
Po ohni, vode, zemi a vzduchu Skyva objavuje aj ďalší, v poradí už piaty živel. Je ním čas. "V piesni aj v samotnom klipe sme chceli ukázať, že každý z nás vníma čas subjektívne. Niekedy sa nám zdá, že sa nič nemení alebo že stagnujeme, ale to nie je pravda," vysvetľuje Skyva, vlastným menom Zuzana Eperješiová. Rozličné plynutie času znázornila Skyva aj vo svojom novom klipe, kde niektoré udalosti plynú lineárne, iné naopak. "Základnou myšlienkou duetu je, že všetci do vzťahov prinášame to svoje, čo nás zároveň postupne v plynutí času mení, čím si obrusujeme hrany, najmä, keď sa nám ujde štipka lásky, teda kúsok pozornosti a zhovievavosti," hovorí Skyva známa prepájaním hudby a slova. Do duetu prispela svojím hlasom aj Sima Magušinová „My sme so Zuzkou boli pred rokom na Zbojníckej chate a tam sme to naplánovali. A teraz to vyšlo. Som veľmi vďačná, že môžem byť súčasťou tejto krásnej piesne s krásnym textom,“ povedala Sima Magušinová, ktorá nechýbala ani na slávnostnom uvedení nového albumu v košickom DKC Veritas spolu s operným spevákom Mariánom Lukáčom a ďalšími hosťami. "Je pre mňa vzácne mať duet s niekým, koho si vážim ako umelca, a zároveň sme kamarátky," komentovala Sima túto spoluprácu aj na sociálnych sieťach. Čo spája piesne Piaty živel, Za milovaným, Talianske ráno či Kovalentná? Všetky sú nielen na mojom novom albume Z exilu (pomenovanom po titulnej piesni), ale dotýkajú sa rozdelenia, exilu, objavovania hraníc a vnútorného i vonkajšieho vyhnanstva. Čo všetko sa dá nájsť v rozdelenom srdci? Ak vás zaujíma, ako o tejto téme premýšľam, prečítajte si nasledujúci text, ktorý nájdete aj vo vnútri nového CD. Prichádza na svet už dnes 5. októbra 2023 v košickom DKC Veritas. A ak vás ešte viacej zaujíma, ako Z exilu znie, neváhajte si ho vypočuť. Kedy sa to vlastne stalo? Kedy nás rozdelili hranice? Kedy som ich prekročila? A prekročila som ich vôbec? Pretože čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa mi to všetko len zdalo. Že moja rodina a ľudia, ktorých som poznala, s ktorými som vyrástla, boli len výplodom mojej mysle. Že vône, ktoré si pamätám, nikdy ani ani neexistovali. Že všetko, čomu som sa venovala, bolo len príbehom, rozprávkou, snom. Že vlastne neexistuje žiadne obdobie "pred exilom". Že to, čo nazývam uvažovaním "z exilu", je v podstate časom prítomným, pretrvávajúcim, prestupujúcim minulosť aj budúcnosť. A vôbec - kto rozhoduje o vyhnanstve? O tom, že niekto doň patrí? Kedy doň človek musí a kedy chce? Musí pri tom prekročiť hranice? Musí alebo sa nesmie chcieť vrátiť, aby bolo vyhnanstvo skutočne dokonané, merateľné? A čím sa meria? Uplynulým časom? Alebo vzdialenosťou spájajúcou bod súčasnej skutočnosti a bod roztvorenej zeme = posledného dôkazu pôvodne zapustených koreňov? Alebo nadobudnutým vzťahom s novým okolím? Jazykom vyhnanca, ktorému ľudia nerozumejú? Alebo jazykom ľudí, ktorému nerozumie vyhnanec? Alebo sa meria schopnosťou nevyčnievať? Schopnosťou zapadnúť, neupozorňovať na seba? Kým pred exilom jedinec vzbudzoval pobúrenie, bol škvrnou na bielom plášti spoločenského mikrokozmu, nepriateľom starostlivo usporiadanej politickej a svetonázorovej existencie masy, v exile musí byť sterilnou, nevytŕčajúcou, nerozstrapkanou nitkou nového plášťa, inej tkaniny, do ktorej sa dostal. Alebo musí byť absolútne odstrihnutý, vyňatý, neznámy. Neexistujúci. Presne ako tie predexilové vône, na ktoré si neviem spomenúť. A musí žiť v neustálom napätí. Podobnom tomu, čo drží pohromade molekuly vody... A možno je v tomto prípade pravda kdesi uprostred - neviem, ťažko povedať. Mnohí sa ju snažíme spoznať a nie každému sa to podarí. Aj Pilát sa ju kedysi snažil zistiť, aj mňa by zaujímala. A najmä aká a ktorá je tá moja. Ale čo ak si nestačí umyť ruky? Čo ak medzi pravdou a vyhnanstvom nie je žiaden rozdiel? Čo ak je vyhnanstvo jazerom bez dna? Jazerom priezračne čírym, v ktorom zdravý rozum nečujne klesá stále hlbšie, vidno ho len neurčito a vôbec nie je isté, či sa ešte vynorí... A možno je vyhnanstvo riekou deliacou dva brehy: Človeka Predtým od Človeka Potom. A ja sa na tú rieku dívam, stojím v nej ponorená po členky. A na jej hladinu hlúpo hádžem okruhliaky, ako keby sa na rozvodnenom, prudkom toku dali tvoriť jemné prstence, ako keby mal človek schopnosť dotknúť sa hladiny svojimi spomienkami. A ja sa na tú rieku dívam, stojím v nej ponorená po členky. A ona si ma nepamätá. Ani to jazero si ma nepamätá. Voda si ma nepamätá. Už sa ma viac netýka. To je moja pravda. Že som z dvoch tretín vodou a ona o mne nevie. Možno to je dôvodom pre vyhnanstvo: že v sebe človek nemá dostatočné množstvo človečenstva. Alebo že ho má v sebe až príliš. Že sa v ňom hromadí, zoskupuje sa ako zhluky molekúl, prestáva driemať, už vrie, naberá na sile, postupne sa z neho začne vylievať a načahuje sa za členkami ľudí naokolo. A to môže niekoho obťažovať. Ľudskosť má dnes tendenciu byť nečakaná a nepríjemná. A keď je pravého, pôvodného človečenstva priveľa, prenikne do škár starostlivo konštruovaných konceptov, ľahučko ich naštrbuje svojou vytrvalosťou a svojou reálnosťou. Keď sa už kvôli rozširujúcim sa štrbinám nedá ignorovať, ktosi si povie: stačí. Ostatné sa udeje samo a voda už o tom nerozhoduje. Lebo s ľudskosťou nemá nič spoločné. Vtedy je čas prekročiť hranice. Osamote, len s požmoleným pasom, základnými vecami, zbytkom hotovosti, unavenou dušou. A ak náhodou otvoríš oči a zistíš, že si stále na tom istom mieste a všetko poznáš, možno to nič na veci nezmení. Už chápeš, z čoho mám strach? Čo ak mi už nezostala žiadna voda? Čo ak nedovidím ani na dno, ani na druhý breh? Budem ešte stále človekom? foto: Barbora Likavská
|
|