Ponúkol si mi svetlo, Ja vyberám si tmu. Dokým sa naše cesty opäť nepretnú. Ponúkol si mi nádej, ja vyberám si strach. Dokým tvoje nohy opäť neprekročia môj prach. Píš mi epopeju lásky. Píš mi epopeju snov. Keď odchádzaš, som málo mocná v láske. Keď zostávaš, som malomocná láskou... Vravíš – nečakaj ma – odpovedám ti nie. Dokým mi samo nebo nedá jasné znamenie. Kam až dokáže zájsť krehká láska? Slabý človek kde má hranice? Zmizne ako vánok, ako telo, ako ranný bozk na líce... Veď aj vesmír má svoj koniec, aj my sme dočasní. Mesiac, nechoď, ešte ho čakám, ešte chvíľu nezhasni. Ešte stále trvá mesačná sonáta. Aj ja som bola silná v láske, lenže tá na skutky sa rozráta… Píš mi epopeju lásky. Píš mi epopeju snov. Keď odchádzaš, som málo mocná v láske. Keď zostávaš, som malomocná láskou... © Skyva 2018
1 Comment
Občas sme takí malicherní, cestu si zamieňame s cieľmi. Máme dôležité plány, sme silní, skvelí, nezávislí, sami. Je jedno, či máme dvere z dreva či z kovu, keď sú zamknuté a nie sme za nimi spolu. Dávno sú zabudnuté sľuby, tvoje ruky, margaréty, ľúbi, či neľúbi. Iskru necítiť, úsmevy nevidieť. Prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov. Na prste mám vyblednutý prúžok od radosti, všedných dní a všetkých drobných skúšok. Znak ostáva, zbytočne skladať prsteň dolu. Povedz mi – sme vlastne ešte spolu? Veď ranná káva chutí lepšie vo dvojici, hoci len na päť minút, bez cukru, no s bozkom na líci, so slovami – večer sme doma, večeru vydelím minimálne dvoma. Neboj sa, bude to čo nevidieť, prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov. Viem, že nie vždy sa ti správne prihováram, keď si hladný, nervózny, unavený, keď na hlavu ti všetko padá… Aj to viem, že občas sú ostré tvoje slová, no len preto, aby si neistotu schoval. A keď nám kvapká kohútik a tečú nervy, vyhorí žiarovka a ja som nekúpila žiadnu do rezervy, zapáľme sviečku – vieš, tú, čo je skoro celá, dal si mi ju, keď sme k moru nešli, keď som ochorela. Stačí len malý plameň, do tvárí uvidieť, som rada, že vždy poznáme cestu späť, cestu k sebe domov. © Skyva 2018
Jak rieka divoká, jak vodopád,
dívam sa na teba stoprvýkrát. Priezračná, ničivá, utopím zas sny, v ktorých utekáš stoprvý raz. Jak oheň strávim ťa, vyčírim kov. Vtedy ťa smäd po mne pošle domov. Pramene premenia sny na popol, oľutuješ, že si bližšie nebol. Čakáš na príval, plamene nezhasnú. Takú si si ma vysníval - divokú, neskrotnú. Jak vietor ťa odfúknem, kam budem chcieť, z listov nám utkám hneď slnečnú sieť. K sebe ťa pripútam sťa korene zem. Skloň hlavu pre bozk, nech ťa objímem. |
|