 Uzavrime prímerie... Ja si vezmem pravú stranu a ty ľavú. Nebudeme čakať ako lane – na popravu. Po lese počuť šuchot listov. No až ticho sa mení na hrozbu. Vezmi si teda západ. Ja pôjdem na východ. A ako lane, ktoré sa neobzrú, zmizneme v nenávratne. Pijeme vodu zo stupají. Vezmi si tú väčšiu. Ja som útla, mne stačí aj táto. Les nás neutají. Snáď iba samota, ktorá dotykom mení na zlato všetko živé... Kráčaj na sever. Ja odplávam na juh k moru. Si plný ľadu a ja vody, ktorú márne orú morské koníky... Choď hore, ak chceš. Ja vyberiem sa dolu. Uzavrime prímerie. Pól k protipólu... © Skyva 2019
1 Comment
 Z tmy vystupujú tiene a vlnia sa ako hlina na kruhu, čo sa pokúša vzpierať hrnčiarovým rukám, no (napokon) podlieha jeho rozhodnému nežnému dotyku a necháva sa tvarovať. Až ju raz vypáli, môže ju už len zlomiť. Rozbiť. A ty sa dávaš, praská ti glazúra a napokon ťa pochová prikrývka prachu. Náležité. Bola si ním. Je tebou. © Skyva 2019
 Plamienok mi skĺzol po zápalke ako júnové slnko za obzor. Zápalku som sfúkla skôr, než by mi oheň pošteklil prsty. Dlaňou som podložila jaspisovú červeň. Taký prostý bol ten pohľad na prichádzajúcu noc... Celkom prostý. © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
December 2020
Básne
All
|
RSS Feed