Mesiac visel za priehľadnú nitku z oblohy. A hviezdy, vyblýskané tisícročné ostrohy, premieňali po stáročia ľuďom svet. Padajúce za oknom, často sa obtreli aj o môj parapet. Niekedy som na ňom nechávala hlinený krčiažtek - snáď sa v ňom jedna zachytí... Rozdrvila by som ju na prášok, vsypala do kalíška s atramentom. To by bola dôstojná smrť pre hviezdu. Nestihla by totiž zhrdzavieť, premenená na večný let... A slová by sa z básní sypali ľuďom ako priania. Zomierali by s hviezdami za svitania. Komu dnes padáš do krčiažka? Jesenné listy na moje cesty kreslia červený pás. Ak postúpime ešte trochu ďalej, jeden z nás sa v ňom utopí. Pretekajú mi cez prsty. Zem krváca za letom. Aj my sme si boli istí. Životom a odvetou. Čo ak sa život meria listami a odveta koreňom? Jedno sa míňa, druhé vyčerpáva zem okolo. Vraj – čo bolo, bolo. Nechajme to. Veď aj jesenné listy zmiznú pod prvými vločkami. Prírodné istoty ma netrápia. Len to ľudské nedá mi... Vďačnosťou sa nedá plytvať.
Ak jej štipka chýba, raz-dva sme v strehu. Ďakujem teda v prvom rade snehu, že nepadá v lete, ďalej knihám, že nestrácajú písmenká a napokon človeku, čo kráča chvíľu vedľa mňa, kým ďalší kamsi uteká... |
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|