A obloha – tvár zasypaná slzami hviezd chcela skryť svoj smútok dlhými oblačnými vlasmi. Plakali sme spolu – ona dažďom a ja v básni. Sklopila som zrak a poklonila som sa jej výnimočnej kráse, hoci je celkom čierna. Mramorová. Nesála z nej neha ani teplo, aké koluje v žilách spolu s krvou. Bdeli sme dlho ako sestry. Začal zo mňa vyprchať život. Potichu ako vlákna pavučín sa kĺzal dolu ramenami. Ukladal sa na papier. Spokojne som sa uložila, ako všetci, ktorých chlad ukolísal na spanie. Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí. Umieranie a nevyhnutné rána – žiť sa musí... © Skyva 2019
0 Comments
Leave a Reply. |
SKYVASkyva chleba Archív
December 2020
Básne
All
|