Nevyhnutnosť

A obloha – tvár 
zasypaná slzami hviezd 
chcela skryť svoj smútok
dlhými oblačnými vlasmi.
Plakali sme spolu – 
ona dažďom a ja v básni.
Sklopila som zrak
a poklonila som sa jej výnimočnej kráse,
hoci je celkom čierna. Mramorová.
Nesála z nej neha ani teplo,
aké koluje v žilách spolu s krvou.
Bdeli sme dlho ako sestry.
Začal zo mňa vyprchať život.
Potichu ako vlákna pavučín
sa kĺzal dolu ramenami.
Ukladal sa na papier.
Spokojne som sa uložila,
ako všetci, ktorých chlad 
ukolísal na spanie.
Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí.

Umieranie
a nevyhnutné rána –
žiť sa musí...

© Skyva 2019