Vánok

Sadla si k ohňu,
privoňala,
priložila pohár k perám
a napila sa.
Dokázala takto sedieť hodiny.
Precitnúť až ráno.
Pohľadom prečesať hladiny
hmly za oknom.
Čakať, či predsa nepríde.
Či ju nepobozká na krk
a nepovie dobré ráno...
Lenže čakanie sa menilo na štrk
a štrk na balvan.
Nedá sa prehltnúť.
Ani nočné mory, 
ani ticho v dome,
ani chýbajúce kroky,
ani všetko čo na ňom neznášala.
Dala by život len za to, 
aby sa opäť smiala
na jeho obohratých žartoch.

Tiež vtedy vonku svitalo.
Jedle objal prášok snehu.
Prvý raz sa na ne nedívali spolu.
Scenéria stmavla.
Ale ku stolu
priložila dve stoličky.
Keby predsa otvoril oči 
a prišiel si dať kávu.
Keby si predsa znovu
podoprel hlavu
dlaňami a usmial sa
ako to vedel iba on.

Priložila pohár k perám.
Čas jej znel v hlave ako metronóm.
Lebo život je vánok,
ktorý Boh privial na viečka...
na chvíľu...

© Skyva 2019