​Z papiera na stole sálalo zapadajúce slnko.
V ceste mu stálo len uhlíkom načrtnuté jablko
a jeho dlhý tieň.
A oboje voňalo tak omamne. 
Jablková šupka aj pár lúčov,
čo sa cez pootvorené okno
preplazili na zošit so skicami.
A spoza okna som počula
stišujúcu sa slepú ulicu
a zatvorenie poslednej bránky.
Na skicu som nechtiac prevrhla pohár vody.
A bolo mi ľúto tej čiernej jonatánky...

Papier pohltila prichádzajúca noc.

Stojím v ohnivom kruhu.
Niet z neho cesty von. 

Živí sa tmou,

oddeľuje ma od nej.
Osvetľuje hranicu noci.

Stojím v ohnivom kruhu.
Keď sa priblížim, páli.

Smiem ho preklenúť,
môžem sa mu vzdialiť,
stačí ak obetujem svoju kožu.
Možno ma potom zhltnú kvapôčky noci.

Alebo smiem čakať do rána.
Potom už oheň nebude treba.

No ja stojím.
Som mu oddaná.
Čas plynie...

Čakám, kým hviezdy začnú miznúť,
lebo nemám silu bojovať o život s tmou.

Stojím v ohnivom kruhu.
A možno nikdy nebol väzením.
Možno bol jednoducho záchranou.

Sú momenty, 
keď všetko dáva zmysel.
Hoci len na stotinu.
Momenty, keď vymieňam 
jednu myšlienku za inú, 
keď chápem, že tisíc rokov 
bola pre niekoho nepredstaviteľná budúcnosť 
a pre nás je to pri pohľade späť 
iba pár dátumov a miest 
na zdrape papiera…
Aj my raz budeme len minulosťou…
Ale tak to je - tak sa žije a tak sa umiera:
v zlomku času, so štipkou zmyslu
(s túžbou nebyť len číslo, 
pripísané k predchádzajúcemu číslu).
​
Preto s ostatnými hádžem 
všetko čo mám a kým som
do riedkeho sitka,
a verím, že sa v ňom pri skladaní účtov
napokon zachytí
aj moja 
nedokonalá,
ľudská

​štipka...