 "Kto vlastne si?" Túto otázku kladiem v rovnomennej piesni, ktorú poznáte z albumu Zrkadlo. A táto otázka sa mi vrátila: Kto vlastne som? To sa môžete dozvedieť vo veľkom rozhovore, ktorý je oddnes k dispozícii na YouTube, kde rozprávam o svojich hudobných začiatkoch a vzoroch, o tom, ako a prečo tvorím, ale dotýkame sa aj otázok smerujúcich do ľudských hlbín a zákutí. "Umelec sa musí otvoriť. Nie je to jednoduché. Sú veci, ktoré sú veľmi súkromné. Som ochotná skôr o nich zaspievať alebo niečo napísať ako sa o nich rozprávať. Keď sa niekto chce o mne niečo dozvedieť, najskôr cez piesne a cez tvorbu." Hoci sme v tomto rozhovore nespievali ani nebásnili, rozhodla som sa prezradiť, čo si myslím o mnohých veciach: a to nielen o umení, ale o rodine, vzťahoch, láske, minulosti i budúcnosti, o tom, čo ma inšpiruje... Je toho mnoho! A ako inak, predstavujem aj svoj nový album "Z exilu" (2023) a už teraz som rada, keď si ho čoskoro budete môcť vypočuť :-)
0 Comments
 Ponúkol si mi svetlo, Ja vyberám si tmu. Dokým sa naše cesty opäť nepretnú. Ponúkol si mi nádej, ja vyberám si strach. Dokým tvoje nohy opäť neprekročia môj prach. Píš mi epopeju lásky. Píš mi epopeju snov. Keď odchádzaš, som málo mocná v láske. Keď zostávaš, som malomocná láskou... Vravíš – nečakaj ma – odpovedám ti nie. Dokým mi samo nebo nedá jasné znamenie. Kam až dokáže zájsť krehká láska? Slabý človek kde má hranice? Zmizne ako vánok, ako telo, ako ranný bozk na líce... Veď aj vesmír má svoj koniec, aj my sme dočasní. Mesiac, nechoď, ešte ho čakám, ešte chvíľu nezhasni. Ešte stále trvá mesačná sonáta. Aj ja som bola silná v láske, lenže tá na skutky sa rozráta… Píš mi epopeju lásky. Píš mi epopeju snov. Keď odchádzaš, som málo mocná v láske. Keď zostávaš, som malomocná láskou... © Skyva 2018
 Občas sme takí malicherní, cestu si zamieňame s cieľmi. Máme dôležité plány, sme silní, skvelí, nezávislí, sami. Je jedno, či máme dvere z dreva či z kovu, keď sú zamknuté a nie sme za nimi spolu. Dávno sú zabudnuté sľuby, tvoje ruky, margaréty, ľúbi, či neľúbi. Iskru necítiť, úsmevy nevidieť. Prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov. Na prste mám vyblednutý prúžok od radosti, všedných dní a všetkých drobných skúšok. Znak ostáva, zbytočne skladať prsteň dolu. Povedz mi – sme vlastne ešte spolu? Veď ranná káva chutí lepšie vo dvojici, hoci len na päť minút, bez cukru, no s bozkom na líci, so slovami – večer sme doma, večeru vydelím minimálne dvoma. Neboj sa, bude to čo nevidieť, prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov. Viem, že nie vždy sa ti správne prihováram, keď si hladný, nervózny, unavený, keď na hlavu ti všetko padá… Aj to viem, že občas sú ostré tvoje slová, no len preto, aby si neistotu schoval. A keď nám kvapká kohútik a tečú nervy, vyhorí žiarovka a ja som nekúpila žiadnu do rezervy, zapáľme sviečku – vieš, tú, čo je skoro celá, dal si mi ju, keď sme k moru nešli, keď som ochorela. Stačí len malý plameň, do tvárí uvidieť, som rada, že vždy poznáme cestu späť, cestu k sebe domov. © Skyva 2018
|