 Potichu sedí so mnou na káve, skúmavo hľadí medzi zabudnuté zrniečka. Mlčí a ja ho nechávam. Neplynie. Drží mi ruky. Bojím sa jeho dotyku, pretože nás prezradí. A on sa vôbec nehanbí. Isteže, veď sa poznáme od pamäti-nepamäti. Pýta sa, či chcem cukor. Vravím, že ja mám všetko radšej silné a horké. Aj tak by mi nedal ani o lyžičku viac. Nikomu nedá. Ešte sa pýta, či mi je už zima. Vravím, že až o chvíľu. To je všetko. Celá jeho úloha. Len byť, pozorovať a niekedy liečiť. Dávam mu meno, aby sme si boli bližší. V očiach mu čítam, že nebudeme. Žiadne výhody. Dobre teda… Len nevyčítaj a nekrivdi mi. Vraví, že nikomu nekrivdí. Pohol sa. Zdá sa, že musí. Vraj letí ďalej. A s ním aj ďalšie divé husi… © Skyva 2021
 Láska je pohár vody, ktorý mi pred spaním nechávaš na nočnom stolíku. Láska je hádka, čo sa končí smiechom, hoci nezačínala celkom bez kriku. Láska sú zabudnuté kľúče, čo mi nesieš cez pol mesta, lebo dnes mám prísť domov skôr. Láska je vedomie, že keď po rokoch neostane nič, len rozhovor, chceme byť radšej milo prekvapení, že stále je dosť dôvodov, prečo skúmať srdce muža a milovať srdce ženy... © Skyva 2021
 Papierik, zložený na polovicu, napísal si pre devu ružolícu, žmolíš ho medzi prstami: súhlasila. Počká ťa pred bránou. V neistom svete dáva zmysel len to, že ťa zachráni. Mlčky kráčate dolu ulicou. Júnové slnko praží. Roky zúfalo utečú. A ty si budeš stále naivne myslieť, že je to to najkrajšie, čo si zažil. Vždy ťa zastaví jemná nostalgia, Vtiahne ťa do spomienky, akoby ostala zaliata v jantári. Ktovie, kde je dnes… Ktovie, kam odišla aj so svojimi ryšavými kučerami a zvláštnou pehou na ľavom líci… Mlčky kráčate dolu ulicou. Dvaja pokorní kajúcnici. Zvieraš jej dlaň. Neberie ti ju… Ktovie, kde je dnes… Vzdychneš si. Veru, ešte raz by si nesmelo pobozkal to jej pehavé ľavé líce. A bude ti ľúto, že sa nerozlúčila, aj to, že si vyhodil všetky skice, načarbané počas dlhých, nepochopiteľných hodín chémie… Potom dvihneš hlavu. Bude sa ti zdať, že prešla okolo. Ale život nie je film. Jej ryšavé kučery sa napokon otočili za iným © Skyva 2021
 Tvoja samota nie je moja. Ani pravda. Nepasujú mi tvoje topánky. Keď berieš do rúk kľúč a vkladáš ho do zámky, nik iný nevie, či ho otočíš, iba ty. Čím to je, že najťažšie pocity sotva dokážeme zdieľať? Tvoja samota nie je moja. Ani pravda. Nesedia mi tvoje predstavy. Čím to je, že hoci nič nevlastníme, málokedy nás to zastaví v túžbe vlastniť svet? Tvoja samota nie je moja. Ani pravda. Ani neha. Nežiadaj niečo, čoho niet. © Skyva 2021
 Dažďové kvapky sa ponárajú do mláky. Škrtám. Mláka ich pije pahltne. Bezhlavo. Ťažoba k človeku prichádza, aby mu robila naprieky. Škrtám. Človek ťažobu víta ako starú známu, lebo vie, že si majú čo povedať. Viera v ľudské dobro visí na vlásku. Škrtám. Dobro sa pevne drží poslednej viery človeka. Strácam sa v myšlienkach o poloprázdnom pohári. Lyžičkou v ňom dvíham vlny. A na sekundu (akoby to bol štvrtý rozmer) rozumiem, že pre teba je poloplný... © Skyva 2021
 Ktosi ma volá. Si to ty? Nespoznávam tvoj hlas. Je zastretý plachtami rozvešanými na šnúrach... Lesknú sa na júlovom slnku akoby boli ponorené v perleti. Ktosi ma volá. Si to ty? Pridlho čakáme. Pridlho sme si ďalekí. Pridlho nechávame plynúť životy. Ktosi ma volá. Si to ty? Nevravíš viac. Možno to bol šum vánku. Možno som len bola na chvíľu nemá od šťastia, že si späť. Teraz si nie som istá. Možno ťa už niet... Možno si nikdy nebol. Ktosi ma volá. Si to ty? Ak áno, poskladaj znovu moju tvár z čriepkov samoty. Možno sa ti nebude páčiť, čo uvidíš. Ale na to si mal myslieť predtým, než si ma oslovil. Ktosi ma volá. Si to ty? Ja som to. Zaznel hlas a vymanil ma z prázdnoty. © Skyva 2021
|
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|
RSS Feed