V chlade

Chladno mi je za tebou...
Chladno v najbytostnejšej podstate slova.
Chladno, ako len zamierajúcemu po láske
môže byť.
Chlad ma k tebe ženie.
Chlad po tebe ma volá.

Je mi chladno ako kameňu obliatemu 
horúcim voskom...
chladno ako zabudnutému,
čakajúcemu na nádej...
chladno, ako keď sa pery
minú s plachým bozkom...

Chlad sa rozlieha ako hmla po ranných
zarosených lúkach.
Ako verše básní pri mesačnom svite.
Chlad ma objíma ako
slnko dotyku v tvojich rukách...
Chlad sa spriada ako oceľové nite
a priväzuje ma k zemi
nenápadných smútkov...
A kdesi v duši s ním celým splývam
a stávam sa tmavomodrou nezábudkou...

Chladno mi je za tebou.
A to sa nedá zabudnúť...
Vždy, keď sa skúšam k tebe odkradnúť
od všetkých neprajných plánov
kolotoča zemegule a nenachádzam ťa,
je mi chladno...
Ani to, že sa mi chlad stáva mannou,
že sa cítim osamelou, nevítanou,
keď si mi ďaleko...

Chladno mi je.
Ťaživo...

Nezábudke vzali hlinu...
Nezábudke siahli na život...

© Skyva 2020