Čo spája piesne Piaty živel, Za milovaným, Talianske ráno či Kovalentná? Všetky sú nielen na mojom novom albume Z exilu (pomenovanom po titulnej piesni), ale dotýkajú sa rozdelenia, exilu, objavovania hraníc a vnútorného i vonkajšieho vyhnanstva. Čo všetko sa dá nájsť v rozdelenom srdci? Ak vás zaujíma, ako o tejto téme premýšľam, prečítajte si nasledujúci text, ktorý nájdete aj vo vnútri nového CD. Prichádza na svet už dnes 5. októbra 2023 v košickom DKC Veritas. A ak vás ešte viacej zaujíma, ako Z exilu znie, neváhajte si ho vypočuť. Kedy sa to vlastne stalo? Kedy nás rozdelili hranice? Kedy som ich prekročila? A prekročila som ich vôbec? Pretože čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa mi to všetko len zdalo. Že moja rodina a ľudia, ktorých som poznala, s ktorými som vyrástla, boli len výplodom mojej mysle. Že vône, ktoré si pamätám, nikdy ani ani neexistovali. Že všetko, čomu som sa venovala, bolo len príbehom, rozprávkou, snom. Že vlastne neexistuje žiadne obdobie "pred exilom". Že to, čo nazývam uvažovaním "z exilu", je v podstate časom prítomným, pretrvávajúcim, prestupujúcim minulosť aj budúcnosť. A vôbec - kto rozhoduje o vyhnanstve? O tom, že niekto doň patrí? Kedy doň človek musí a kedy chce? Musí pri tom prekročiť hranice? Musí alebo sa nesmie chcieť vrátiť, aby bolo vyhnanstvo skutočne dokonané, merateľné? A čím sa meria? Uplynulým časom? Alebo vzdialenosťou spájajúcou bod súčasnej skutočnosti a bod roztvorenej zeme = posledného dôkazu pôvodne zapustených koreňov? Alebo nadobudnutým vzťahom s novým okolím? Jazykom vyhnanca, ktorému ľudia nerozumejú? Alebo jazykom ľudí, ktorému nerozumie vyhnanec? Alebo sa meria schopnosťou nevyčnievať? Schopnosťou zapadnúť, neupozorňovať na seba? Kým pred exilom jedinec vzbudzoval pobúrenie, bol škvrnou na bielom plášti spoločenského mikrokozmu, nepriateľom starostlivo usporiadanej politickej a svetonázorovej existencie masy, v exile musí byť sterilnou, nevytŕčajúcou, nerozstrapkanou nitkou nového plášťa, inej tkaniny, do ktorej sa dostal. Alebo musí byť absolútne odstrihnutý, vyňatý, neznámy. Neexistujúci. Presne ako tie predexilové vône, na ktoré si neviem spomenúť. A musí žiť v neustálom napätí. Podobnom tomu, čo drží pohromade molekuly vody... A možno je v tomto prípade pravda kdesi uprostred - neviem, ťažko povedať. Mnohí sa ju snažíme spoznať a nie každému sa to podarí. Aj Pilát sa ju kedysi snažil zistiť, aj mňa by zaujímala. A najmä aká a ktorá je tá moja. Ale čo ak si nestačí umyť ruky? Čo ak medzi pravdou a vyhnanstvom nie je žiaden rozdiel? Čo ak je vyhnanstvo jazerom bez dna? Jazerom priezračne čírym, v ktorom zdravý rozum nečujne klesá stále hlbšie, vidno ho len neurčito a vôbec nie je isté, či sa ešte vynorí... A možno je vyhnanstvo riekou deliacou dva brehy: Človeka Predtým od Človeka Potom. A ja sa na tú rieku dívam, stojím v nej ponorená po členky. A na jej hladinu hlúpo hádžem okruhliaky, ako keby sa na rozvodnenom, prudkom toku dali tvoriť jemné prstence, ako keby mal človek schopnosť dotknúť sa hladiny svojimi spomienkami. A ja sa na tú rieku dívam, stojím v nej ponorená po členky. A ona si ma nepamätá. Ani to jazero si ma nepamätá. Voda si ma nepamätá. Už sa ma viac netýka. To je moja pravda. Že som z dvoch tretín vodou a ona o mne nevie. Možno to je dôvodom pre vyhnanstvo: že v sebe človek nemá dostatočné množstvo človečenstva. Alebo že ho má v sebe až príliš. Že sa v ňom hromadí, zoskupuje sa ako zhluky molekúl, prestáva driemať, už vrie, naberá na sile, postupne sa z neho začne vylievať a načahuje sa za členkami ľudí naokolo. A to môže niekoho obťažovať. Ľudskosť má dnes tendenciu byť nečakaná a nepríjemná. A keď je pravého, pôvodného človečenstva priveľa, prenikne do škár starostlivo konštruovaných konceptov, ľahučko ich naštrbuje svojou vytrvalosťou a svojou reálnosťou. Keď sa už kvôli rozširujúcim sa štrbinám nedá ignorovať, ktosi si povie: stačí. Ostatné sa udeje samo a voda už o tom nerozhoduje. Lebo s ľudskosťou nemá nič spoločné. Vtedy je čas prekročiť hranice. Osamote, len s požmoleným pasom, základnými vecami, zbytkom hotovosti, unavenou dušou. A ak náhodou otvoríš oči a zistíš, že si stále na tom istom mieste a všetko poznáš, možno to nič na veci nezmení. Už chápeš, z čoho mám strach? Čo ak mi už nezostala žiadna voda? Čo ak nedovidím ani na dno, ani na druhý breh? Budem ešte stále človekom? foto: Barbora Likavská
0 Comments
Trinásť piesní o vyhnanstve, strachu i láske prináša košická rodáčka Zuzana Eperješiová vystupujúca pod menom Skyva. Na novom albume Z exilu predstaví duet so speváčkou Simou Magušinovou. Fanúšikovia sa môžu tešiť aj na ich prvý spoločný videoklip. Dočkajú sa už piateho októbra. Skyva vydáva svoj druhý album päť rokov od svojho debutu Zrkadlo (2018). Speváčka je známa svojím hlbokým vzťahom k slovu a nebojí sa dotknúť ani citlivých tém. „Piesne pribúdali pozvoľna a po čase sa ukázalo, že ich spája téma (ne)dobrovoľných odchodov, (ne)možnosti vrátiť sa a niekam patriť. Jednoducho, sú spojené aspektmi vyhnanstva v rôznych formách a podobách,“ hovorí Skyva, ktorá práve v uplynulých rokoch sama zakúsila izolovanosť, odcudzenie či nemožnosť cestovať. Pozvanie spolupracovať prijal operný spevák Marián Lukáč či populárna Sima Magušinová, ktorá spieva v duete Piaty živel. „My sme so Zuzkou boli pred rokom na Zbojníckej chate a tam sme to naplánovali. A teraz to vyšlo. Som veľmi vďačná, že môžem byť súčasťou tejto krásnej piesne s krásnym textom,“ povedala Sima Magušinová, ktorá nebude chýbať ani na slávnostnom uvedení nového albumu v košickom DKC Veritas už vo štvrtok 5. októbra. Druhý album Skyvy zachováva aranžérsku pestrosť a dominanciu klavíra. Oproti debutu prešla najvýraznejšou zmenou zostava hudobníkov. Plný zvuk vyskladali Martin Janočko (bicie), Branislav Valanský (basgitara/kontrabas), Samuel Marinčák (gitara). Pridali sa Pavol Jeňo (trúbka), Ondrej Tkáč (ústna harmonika), Jana Ivanecká (violončelo) a ďalší. foto: Barbora Likavská Je to pravda! Nový album je na svete a do života bude uvedený 5. októbra o 19.00 v DKC Veritas v Košiciach.
Po piatich rokoch (a debutovom albume Zrkadlo) vám spoločne so vzácnymi hosťami a s celou kapelou (Martin Janočko, Braňo Valanský, Samuel Marinčák) predstavíme nový album Z exilu. Pozvanie uviesť album do života prijala uznávaná slovenská speváčka SIMA MAGUŠINOVÁ, ktorá zároveň ponúkne aj vlastné piesne. Spievať ale budem aj s operným spevákom Mariánom Lukáčom. Moderátorkou večera bude Hana Rodová a prihovorí sa aj šéf vydavateľstva Hevhetia Ján Sudzina. Spoločne budeme uvažovať o podobách a formách vyhnanstva... Počas jedného večera sa tak na javisku stretnú rôzne hudobné estetiky, spojené túžbou po kráse a pravdivosti umeleckej výpovede. vstupenky na podujatie |
|