 Jak rieka divoká, jak vodopád,
dívam sa na teba stoprvýkrát. Priezračná, ničivá, utopím zas sny, v ktorých utekáš stoprvý raz. Jak oheň strávim ťa, vyčírim kov. Vtedy ťa smäd po mne pošle domov. Pramene premenia sny na popol, oľutuješ, že si bližšie nebol. Čakáš na príval, plamene nezhasnú. Takú si si ma vysníval - divokú, neskrotnú. Jak vietor ťa odfúknem, kam budem chcieť, z listov nám utkám hneď slnečnú sieť. K sebe ťa pripútam sťa korene zem. Skloň hlavu pre bozk, nech ťa objímem.
1 Comment
Pieseň o snahe, ktorú dokážeme vynaložiť na to, aby sme zachránili puto, na ktorom nám záleží. Pieseň o schopnosti ísť za hranice svojich síl, obetovať viac, než by sme kedy chceli obetovať. A pieseň o stole, ako o symbole všetkého, čo nás spája a delí.  Stôl
(text/hudba: Skyva) Stojíme na prahu dvier oproti sebe. Poď ďalej, vítam ťa v soli i v chlebe. Sadni si za stôl a daj si pohár vody. Tak sme si sadli, pokorní, malí… Tak porozprávaj - ako ste sa mali? Čo ťa svet naučil? Ako sa mu vodí? Vystieram unavené ruky ako plášť zo snov nesplnených tkaný, aj palmové listy z prianí – čokoľvek, čo nás na koncoch stola spojí. Žilnaté drevo teraz hádže tieň ako múr, hoci nás inak volá k sebe. A jediná vec, ktorú potrebuje každý, je stôl, plný slnka, hoci v biede. Jasný pohľad do očí a ukáž dlane. Nemohol si sa zmeniť na nepoznanie. Sám si si bieda a sám aj požehnanie. Na dubové drevo zaťaté päste a pol metra sa na tom mieste zdalo ako nekonečné vzďaľovanie. Odkladáš nachystané zbrane. Poď, pomôž mi, sami si prestierame... Viem, čo je za mnou, sa už neodstane. Drevo nech nás spája, kde sa stretávame. Vystieram unavené ruky ako plášť zo snov nesplnených tkaný, aj palmové listy z prianí – čokoľvek, čo nás na koncoch stola spojí. |
