 Páliš... Ako zamatová rieka. Ako poludňajší pohľad do slnka. Možno preto sa svet dávno zriekol igricov.. Namiesto pokoja sa radšej prediera tmou a víchricou. Páliš... Sálaš horúčavu ako lístie čo vzbĺklo napoludnie. Veď aj bol najvyšší čas, aby si sa ukázala. Spáľ aj zvyšok. Ako keby si nás, ľudí, nepoznala... © Skyva 2019
0 Comments
 Sklonila som sa uchom k zemi. Ako ťažký zasnežený strom. Pod snehom sa mi ohýbal kmeň a ja som vedela, že viac neznesiem... Vrch netreba pokoriť – povedal jeden – stačí naň vystúpiť. S bázňou otláčajúcou sa do stôp. S očami upretými na vrchol. Môj kmeň už dávno zabudol, aké je to pozrieť sa iným brezám na listy... Plakali sme obe. Ja, neistý človek a zem, vediac, že ma musí prijať späť... Jednoducho musíme veriť, že kdesi ďaleko je vrchol, hoci ho nevidieť... © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
December 2020
Básne
All
|
RSS Feed