Aké je trpké skloniť hlavu, priznať vinu, vlastnú malosť, prestať hrať pantomímu s pravdou v čase, keď ju každý vysvetľuje po svojom, len preto, že: licencia poetica... A dav má chuť schovať sa za plachtu, vziať do rúk sviecu a každého, kto v tieňohrách predstiera mučeníka, spáliť. A kolektívne sa ovládame, ale veľmi, ozaj veľmi, sa túžime vzdialiť ľudskosti, lebo život siahol na život a mlyny melú pomaly a don-quijotovsky. Bolesť v nás ustrnula. Obrovský kameň. Už len zdvihnúť ju do dlaní, zohriať, premiesiť, v duchu si povedať amen a hodiť. Veľmi, ozaj veľmi, sa ovládame. Počúvame. Vyčkávame. Veríme, že sme lepší, než zbytok sveta. Ktovie... © Skyva 2020
0 Comments
Leave a Reply. |
SKYVASkyva chleba Archív
December 2020
Básne
All
|