 Mať tak na každý deň nepopísanú stranu, zvlažujúci jarný dážď a kúsok slnka z Válkovej tvorby. Niekedy sa nedá. Tiché minúty neprestanú. Menia sa na hodiny. Mať tak na každý deň bezpochybné presvedčenie, že mŕtvi vstanú, že neživého sa dotkne lúč. Mať tak na každý deň trpezlivé čakanie a vieru, že zo špinavého ľanu vyčeše sa biela košeľa. Mať tak menej... Aby som nezabudla, že mám všetko na ceste do cieľa. © Skyva 2019
 Je čas bdieť aj spať. A predsa sa mi nechce. Musím premýšľať ako do seba tie jednotlivé dielce zapadajú, ako sa pretínajú cesty, myšlienky aj domovy, ako sa tvoria nové. Ako vtedy, keď som ako dieťa premýšľala kam mizne mesiac v nove, prečo sa slovo povie slovo, prečo sú ľudia, čo hovoria inou rečou a nerozumieme si. Dnes už len to druhé... A ešte prečo slzy padajú po kvapkách, no stekajú v stuhe, prečo kvapka chvíle môže zmeniť dlhý čas. Preto bdiem a čakám na slovo a domov... © Skyva 2019
 Vedú ma rovinou. Ďaleko preďaleko. Svet naberá farby ťažkých, dlhých snov, z ktorých sa preberám vyčerpanejšia než pred spánkom. Vedú ma rovinou. Ďaleko preďaleko. Po ceste za sebou. Po ceste za človekom. Nie je nič horšie ako otvorené more, rozľahlá púšť a nekončiaca rovina. Bez smerníc ťažko uhádnem, kde sa jedno končí a druhé začína. Vedú ma rovinou. Ďalej a stále pomalšie, akoby utrpenie nemalo koniec. A tak v závere cesty, ako v rozprávke, zazvoní zvonec a na ďalšej stránke pokračuje rovina. Sama neunesiem. Osamote rozum alebo srdce – jedno zradí ma. © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|
RSS Feed