Mesačná krajina

Občas sa v nociach mením na prízrak
a kráčam po mesačnej krajine.
Pustej, bielej a studenej...

Mesiac, očarujúci z diaľky,
ma zblízka desí.
A ja sa musím učiť po ňom kráčať,
nemôžem sa pred ním schovať za závesy,
nemôžem sa schúliť pod posteľ.
Stále je to práve mesiac,
ktorý robí zo živých sŕdc a tiel
iba prízraky...

Chýba mi ráno.
Ostávam po ňom neustále smädnou.
Aj keď nemôžem zniesť páľavu ranných lúčov...

Mesiac a ja sme jedno...