 Krehko sa žije, s vďačnosťou aj s obavami, s túžbou po slobode, aby človek, od vekov nespútaný, mohol objavovať vzácne veci. A ešte dávať. Už odjakživa sme všetci pripravení dávať: mamy život deťom, deti lúčne kvety mamám, lúčne kvety vôňu, vôňa spomienky a spomienky radosť. A z tej nepatrnej radosti máme opäť raz chuť dávať a žiť krehko, s vďačnosťou aj s obavami a zostať opantaní vôňou... © Skyva 2019
 A obloha – tvár zasypaná slzami hviezd chcela skryť svoj smútok dlhými oblačnými vlasmi. Plakali sme spolu – ona dažďom a ja v básni. Sklopila som zrak a poklonila som sa jej výnimočnej kráse, hoci je celkom čierna. Mramorová. Nesála z nej neha ani teplo, aké koluje v žilách spolu s krvou. Bdeli sme dlho ako sestry. Začal zo mňa vyprchať život. Potichu ako vlákna pavučín sa kĺzal dolu ramenami. Ukladal sa na papier. Spokojne som sa uložila, ako všetci, ktorých chlad ukolísal na spanie. Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí. Umieranie a nevyhnutné rána – žiť sa musí... © Skyva 2019
 Blíži sa búrka. Viem to. Lebo všetko vo mne vrie a v diaľke udierajú blesky. Viem to. Lebo prvá slza mi rozorvala plátno, na ktoré premietam svet, roztrhla papier a tak už niet na čo písať. Nepíšem. Blíži sa búrka. Sťahuje ticho, ktoré už dlhšie neznesiem, ako slučku, ako pascu padajúcu zo štyroch stien... Blíži sa búrka. Vnára sa do mňa posledná ária z La Traviaty. Začína pršať. Každý je občas sňatý z vlastného dreva. A dážď sa rozlieva ako vínna réva po dlhom čase čakania... Prichádza búrka. Budí ma zo spania... © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|
RSS Feed