Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Ale len toľko, čo spraví dni sladšie druhým. Možno si nezaslúžim toľko radosti. A možno je šťastie len čakanie na bolesť: Na každý veľkonočný deň jeden pôstny. Na každé septembrové jablko jeden decembrový deň, a napätie na jar, či zakvitne... Na každé jablko jedna eva. Taká je záhrada. Tak sa stmieva. Možno je deň predvojom noci a jablko dôkazom ľudskej malosti. Ktovie ako je to správne... Z medových plástov mi medu nakvapkaj. Na každého človeka kvapku radosti. Vinice po kvapkách
stekajú do vína. Plameň sviečky do noci náhlivo zhasína. Jedno sa končí, aby druhé mohlo začínať. Vínom sa potom zahrejeme a tma nás ukolíše do spánku. Aj my sa tak meníme. Sčasti aj áno, aj nie. Niečo v sebe zanecháme, iné chceme oživiť. Občas to vyzerá ako topiť sa a stratiť aj tú slamku, ale je to jednoduchšie než jednoduché. Iba sa podrviť ako zrno a stať sa chlebom. Dobré zmeny sa celkom rýchlo dajú spoznať. Rozvoňajú život nebom... Vďačnosť je zelený lístok na zlomenom konári,
nedeľný koláč, ktorý po rokoch prvý raz nepiekla mama. Vďačnosť je niekedy blízko, inokedy sa len zamarí... No na mieste je tam, kde prišla nepozvaná... Prebdené noci sú vďačnosťou hviezdam, že ešte svietia, preškrtané riadky tým, ktorí ich čítajú, nádych v ráne tomu, kto ho stvoril. Jazvy sú vďačnosťou za premenu, slza za pocity, diela za zdravé ruky. Kroky ďakujú za čas a slová za schopnosť rozumieť. Otvorené dvere vďačia za prítomnosť človeka, kniha za múdrosť, obrazy za prázdne steny, blízkosť za čas, keď sme sami, spomienky za chvíle, keď sme šťastní... A tlčúce srdce za životy milovaných a tak nenápadne aj za vlastný... Zračím sa ti v tvári.
Číra, pravá, skutočná. A vidím v nej svet – mlčanlivý, trpezlivý, starý. Stojíme oproti sebe. Dve zrkadlá. Poznávame tisíc odrazov, až sa napokon strácame jeden v druhom, maličkí ako špendlíková hlavička, z ktorej vznikne náš vesmír. Odrážaš sa mi v zreničkách. V neistom svete sme si istým odrazom. Zračím sa ti v tvári. Tebou som. Každé stretnutie je vzácne,
lebo sa naše nitky na chvíľočku spletú, zostane na nich drobný uzol a my sa učíme, že nestačí iba plávať časopriestorom, že nestačí len tak naoko byť, že každý má napokon aspoň jednu nitku, ktorú už ani nechce rozuzliť. Raz sa v dejinách stal omyl.
Omyl v zmysle - fatálna chyba. Nejaký mudrlant postriebril sklo. A odvtedy vidíme iba seba a ešte k tomu pokrivene. Niekedy ľudia nepotrebovali napĺňať zrkadlové siene, niekedy im stačila hladina vody. Alebo tvár iného človeka. A jeden hneď vedel, ako vyzerá. Či mu na duši kľačí viera alebo nevera, ticho alebo strach, pokoj alebo stud. Keď ešte mali ľudia na perách chlebové kôrky, čo sa rátali za viac, než za hrudu zlata, najlepšie sa poznali cez zrenice svojho brata. Raz sa v dejinách stal omyl. Do vzťahu vstúpilo mŕtve striebro. |
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|