Zostávajúcim

Mihotavé plamienky dažďa
len túžia na chvíľu cítiť ľudské teplo.
Preto ti padajú na tvár.
A ešte na mená vytesané do žuly.
Možno ťa trochu mätie svetlo,
ktoré si im dnes zapálil.

Vieš, že aj tebe zhasne.
No nedesí ťa.
Na chvíľu si sa zahalil
do poznania,
že po stretnutí so zemou
ťa čaká čosi tajomné.
Budeš sa možno cítiť ako dieťa,
keď vstupuje za zakázané dvere.

No tu budeš pozvaný...

Potom príde iný.
Zapáliť sviecu,
zaklopať na brány
za životom,
prosiť o odpustenie
za tvoje krivé cestičky.
​
Miháme sa vekmi...
Veční – maličkí...