 Ako otrok čaká na milosť svojho pána,
aj my hovoríme o „nemilosti osudu“. A treba si priznať, že je trochu smiešne nepohnúť prstom a hnevať sa, že sú veci čo neboli, nie sú a nebudú. Treba pristúpiť bližšie k zrkadlu, pozrieť sa do tváre otrokára, lebo za mnohé nie je zodpovedný vesmír, ani súbor neznámych síl, ale len veta kiežby som to urobil...  Ako nočný motýľ ti sadnem do spánku.
Krídla mám lemované fialovou. Dotkni sa – viac nevzlietnem. Motýlí prach ti sypem na stránku. Aby sa za ňou tiahlo tisíc slov... Celý život ti na ňu premietnem. Ako nočný motýľ ti sadnem na perinu. Budeme si šepkať staré legendy. Moje sú krídla, tvoj je chrám. Prežila som snežnú pelerínu, páľavy v tieni haciendy. Mňa nespletie hocijaký šarlatán. Ako nočný motýľ ti sadnem do dlane. Najnebezpečnejšie je čakanie... No musím. Chcem aby si videl moje krídla. Aj loď je len hŕba dosiek ak pláva bez kormidla. Aj motýľ je len hmyz, ak nevynikne jeho krása. Preto sa vraciam – na tvoje sny ponášam sa...  Ak sa ťa opýtam máš ma rád?
Povieš áno, mám ? Ak sa ťa opýtam budeš tu, aj keď ma čas podrobí zmenám? Povieš áno, budem? Ak ťa požiadam o úprimnosť, budeš pravdivý? Naučíš ma všednosti, keď budem čakať na divy? Podáš mi ruku, keď sa mi v prúde vody minú steblá slamy? Zasypeš občas namiesto mňa jamy, ktoré kopem? Budeš ma držať pri zemi? Občas človek musí byť väznený prítomnou chvíľou. Aby popri snoch nezabúdal na umenie žitia... Vravíš áno ? Vážim si ťa...  na chvíľu sa mi zazdalo
že miznem nenávratne v diaľke že sa potichu vytrácam a nič mi nebráni že už nič nemusím ponáhľať sa ani odškrtávať zoznamy a že som pochopila čo neznesiteľná ľahkosť bytia vlastne je že som sa rozplynula do stotín a plynula ako malá morská víla tisíce rokov tisíce míľ pripadala som si nepopísateľne pokojná dlho predlho až kým ma ráno jemný dotyk tvojej ruky opäť prebudil  Občas sa musíš sústrediť,
aby si medzi flautami začul hoboj. Lebo život je symfónia. Sedíš užasnutý a zadržiavaš dych. Tympany bijú. Zvony zvonia. Ty si stíchol. A ak ti noty pripadajú ako slepecké písmo, nechaj tak, nepotrebuješ... Len privri oči a chvíľu hľadaj vábivý zvuk hoboja. Hudba má cenu iba pre tých, ktorí sa jej neboja...  Občas sa v nociach mením na prízrak
a kráčam po mesačnej krajine. Pustej, bielej a studenej... Mesiac, očarujúci z diaľky, ma zblízka desí. A ja sa musím učiť po ňom kráčať, nemôžem sa pred ním schovať za závesy, nemôžem sa schúliť pod posteľ. Stále je to práve mesiac, ktorý robí zo živých sŕdc a tiel iba prízraky... Chýba mi ráno. Ostávam po ňom neustále smädnou. Aj keď nemôžem zniesť páľavu ranných lúčov... Mesiac a ja sme jedno... |
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|
RSS Feed