 Z papiera na stole sálalo zapadajúce slnko. V ceste mu stálo len uhlíkom načrtnuté jablko a jeho dlhý tieň. A oboje voňalo tak omamne. Jablková šupka aj pár lúčov, čo sa cez pootvorené okno preplazili na zošit so skicami. A spoza okna som počula stišujúcu sa slepú ulicu a zatvorenie poslednej bránky. Na skicu som nechtiac prevrhla pohár vody. A bolo mi ľúto tej čiernej jonatánky... Papier pohltila prichádzajúca noc. © Skyva 2022
 Je ako zrnko v presýpacích hodinách. Hladina piesku sa zdá najprv nehybná. Akoby otočenie nič neznamenalo. A potom sa náhle presype. Plnou mierou. Vrchovato. V našej nerozprávke je dnes pokoj nad zlato. A len s vypätím síl si uchovávam vieru, že dobré srdcia môžu znovu naplniť vrecúška. Zrazu sa mi nerozumný kráľ a soľ a Maruška vidia byť veľmi skutoční. Rovnako ako svet a pokoj a my. Nik viac. Nič viac. Žiadne hlavolamy. A len s vypätím síl si uchovávam vieru, že raz náš pokoj nebude taký nepokojný. Nebude viac bolesti, nebude viac… Ktovie… © Skyva 2022
 Stojím na brehu oceánu. Voda ľahučko hladí moje prsty. Tá istá soľ. Už desaťtisíce rokov. Snáď odkedy sa dala voda rozoznať od oblohy. Aj ja sa snažím rozpoznať v sebe hranicu oceánu, za ktorou sa v soli rozpúšťa všetko ťaživé. Lebo tak tu predo mnou stáli mnohí. Rozmýšľali rovnako ako ja, zatiaľ čo voda hladila ich nohy, zatiaľ čo ponorení premýšľali, či sa ťažoba rozpúšťa v soli, alebo len odráža od oblohy… Ešte nepoznám odpoveď. © Skyva 2022
 Stojím v ohnivom kruhu. Niet z neho cesty von. Živí sa tmou, oddeľuje ma od nej. Osvetľuje hranicu noci. Stojím v ohnivom kruhu. Keď sa priblížim, páli. Smiem ho preklenúť, môžem sa mu vzdialiť, stačí ak obetujem svoju kožu. Možno ma potom zhltnú kvapôčky noci. Alebo smiem čakať do rána. Potom už oheň nebude treba. No ja stojím. Som mu oddaná. Čas plynie... Čakám, kým hviezdy začnú miznúť, lebo nemám silu bojovať o život s tmou. Stojím v ohnivom kruhu. A možno nikdy nebol väzením. Možno bol jednoducho záchranou. © Skyva 2021
 Sú momenty, keď všetko dáva zmysel. Hoci len na stotinu. Momenty, keď vymieňam jednu myšlienku za inú, keď chápem, že tisíc rokov bola pre niekoho nepredstaviteľná budúcnosť a pre nás je to pri pohľade späť iba pár dátumov a miest na zdrape papiera… Aj my raz budeme len minulosťou… Ale tak to je - tak sa žije a tak sa umiera: v zlomku času, so štipkou zmyslu (s túžbou nebyť len číslo, pripísané k predchádzajúcemu číslu). Preto s ostatnými hádžem všetko čo mám a kým som do riedkeho sitka, a verím, že sa v ňom pri skladaní účtov napokon zachytí aj moja nedokonalá, ľudská štipka... © Skyva 2021
 Vietor sa zachytáva o ich ihličie. Hrá melódie siahajúce do pradávnych vekov, rozpráva jazykom, ktorému rozumie len zem sama. Kvapôčky hmly sa miešajú so živicou a čakajú na dotyk ľudskej ruky. Po lese sa rozprestiera omamná vôňa najrôznejších príbehov… Nebojím sa viac ich gest a vrcholkov… Nehrozia, len sa snažia skloniť bližšie k veľkému človeku, čo im nie je schopný pozrieť do tváre. Prišla som na to, až keď sa svet okolo mňa stíšil. A teraz? Dobrovoľne ostávam zakliata v ich rozprávkovej ríši. © Skyva 2021
|
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|
RSS Feed