Sme jedno:
Ja slza a ty ticho,
v ktorom padám.
Tvoje Ave Eva
- ako pozdrav milovanej žene -
sa mení na adieu...
Dnes si už viac nepovieme.
A ty voláš,
ja som ozvena.
Bolíš,
a ja som súčasť tvojho bremena...
Visím v tebe, v mojej oblohe ako dážď.
Spadneme obaja.

Všetko čo nás nespája,
sa zmení na víno...
Ale my sme už predsa
dávno pili z pravdy.
Keď si ma objal, povedal nie si krásna
a usmial sa.
Bola som šťastná 
ako snáď len žena môže byť.
Aj vtedy bolo tvoje ave
viacej adieu...

Sme jedno – spomienky nás neskryjú –
kým som slzou v tvojej dlani,
kým ma kdesi blízko duše 
chrániš.

Krehký krištáľ
a najhlbšie moria,
také je chrániace srdce matky.
Ju hľadajú aj najsilnejší
až kým neponoria
všetky svoje zmätky
do múdrych, chápavých rúk.

Kým je mama, existuje aj domov.
Vianoce voňajú a nedeľa je slávnostná.

V očiach matky človek rýchlo rozpozná
svoje omyly a zlyhania.
Je to vari jediná žena, 
ktorá ani nemusí nič povedať,
aby sa dieťa učilo, 
čo znamená milovať
a čo láskou nie je.

A keby ľudský tvor aj všetko vlastnil
a zaplnil všetky svoje riadky,
vymenil by to ešte za jeden deň 
v pokojnom tieni svojej matky...

Zdraví ťa moja večernica,
priateľka tichá, zlatolíca,
posiela ti môj bozk 
na pokojné sny.
No tak... ešte chvíľu svieť mi,
nezhasni.
Veď spánok je ľahký 
ako pávie perá.
A pestrofarebný,
keď svetlo odráža najkrajšia perla.

Do noci ponáram svoje verše
a poviem ti všetko,
zajtra možno smelšie...
Dotknem sa slnka, keď sa rozbrieždi.
Môj nepokoj sa o lem svetla roztriešti...
Spánok je ako dotyk ruky milovanej,
ako šepot vetra vo vlne slanej, 
posledné zrnko presýpacích hodín
a čakanie, kým sa deň s nocou večne spojí.
Neboj sa,
darujem bezsenným nociam pokoj,
ktorý nevyhasne
a tvoje čierne noci
budú potom tie krásne...

Spi,
zostanem.

Vlož mi do rúk zrnko pokory.
A áno, nech to bolí.
Ja budem ako loďka na mori,
kvapka tečúca k oceánu soli...
Život má byť posolený... 
Aby chutil,
aby sa ľahšie prehrýzali zmeny.
Vlož mi do rúk zrnko pokory
a buď mi krajcom chleba...

Nauč ma počúvať ticho, ktoré hovorí,
nauč ma skloniť vtedy hlavu.
Nauč ma dotýkať sa slov,
keď plynú ako oblaky po modrom saténe...

Vlož mi do rúk zrnko pokory,
obrús kamene...
A áno, nech to páli.
Budem ako loďka na mori,
objímem vodu,
z pevniny sa vzdialim...

Smerujem na sever.
Ach, ako chladno je mi...
Keď sa stmieva,
je nehostinný a nemý.
Možno sa mi zazdá pás polárnej žiary
a možno len splyniem 
s púšťou v sebe
ako po požiari.
​
Smerujem na sever.
Ach, ako chladno je mi.
Zotmelo sa.
Sme nehostinní a nemí...

Mať milé srdce.
Aké mi je to občas vzdialené.
Lebo chcem dokonalosť
a rýchlo súdim.
Mať milé srdce znamená
stretávať ľudí.
Stretnutie je blízkosť.
A blízkosť pochopenie.
Mať milé srdce znamená
tvoriť premostenie.
Medzi pádom a pokračovaním v ceste.
Mať milé srdce znamená
byť prítomný tu a teraz, v tomto čase,
na tomto mieste.
Nie inokedy...
Mať milé srdce znamená dotknúť sa biedy.
Svojej aj cudzej...

Mať milé srdce.
Aké mi je to občas vzdialené.
A predsa sa dá dotknúť neba zo zeme...