 A obloha – tvár zasypaná slzami hviezd chcela skryť svoj smútok dlhými oblačnými vlasmi. Plakali sme spolu – ona dažďom a ja v básni. Sklopila som zrak a poklonila som sa jej výnimočnej kráse, hoci je celkom čierna. Mramorová. Nesála z nej neha ani teplo, aké koluje v žilách spolu s krvou. Bdeli sme dlho ako sestry. Začal zo mňa vyprchať život. Potichu ako vlákna pavučín sa kĺzal dolu ramenami. Ukladal sa na papier. Spokojne som sa uložila, ako všetci, ktorých chlad ukolísal na spanie. Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí. Umieranie a nevyhnutné rána – žiť sa musí... © Skyva 2019
0 Comments
 Blíži sa búrka. Viem to. Lebo všetko vo mne vrie a v diaľke udierajú blesky. Viem to. Lebo prvá slza mi rozorvala plátno, na ktoré premietam svet, roztrhla papier a tak už niet na čo písať. Nepíšem. Blíži sa búrka. Sťahuje ticho, ktoré už dlhšie neznesiem, ako slučku, ako pascu padajúcu zo štyroch stien... Blíži sa búrka. Vnára sa do mňa posledná ária z La Traviaty. Začína pršať. Každý je občas sňatý z vlastného dreva. A dážď sa rozlieva ako vínna réva po dlhom čase čakania... Prichádza búrka. Budí ma zo spania... © Skyva 2019
 Páliš... Ako zamatová rieka. Ako poludňajší pohľad do slnka. Možno preto sa svet dávno zriekol igricov.. Namiesto pokoja sa radšej prediera tmou a víchricou. Páliš... Sálaš horúčavu ako lístie čo vzbĺklo napoludnie. Veď aj bol najvyšší čas, aby si sa ukázala. Spáľ aj zvyšok. Ako keby si nás, ľudí, nepoznala... © Skyva 2019
 Sklonila som sa uchom k zemi. Ako ťažký zasnežený strom. Pod snehom sa mi ohýbal kmeň a ja som vedela, že viac neznesiem... Vrch netreba pokoriť – povedal jeden – stačí naň vystúpiť. S bázňou otláčajúcou sa do stôp. S očami upretými na vrchol. Môj kmeň už dávno zabudol, aké je to pozrieť sa iným brezám na listy... Plakali sme obe. Ja, neistý človek a zem, vediac, že ma musí prijať späť... Jednoducho musíme veriť, že kdesi ďaleko je vrchol, hoci ho nevidieť... © Skyva 2019
 Uzavrime prímerie... Ja si vezmem pravú stranu a ty ľavú. Nebudeme čakať ako lane – na popravu. Po lese počuť šuchot listov. No až ticho sa mení na hrozbu. Vezmi si teda západ. Ja pôjdem na východ. A ako lane, ktoré sa neobzrú, zmizneme v nenávratne. Pijeme vodu zo stupají. Vezmi si tú väčšiu. Ja som útla, mne stačí aj táto. Les nás neutají. Snáď iba samota, ktorá dotykom mení na zlato všetko živé... Kráčaj na sever. Ja odplávam na juh k moru. Si plný ľadu a ja vody, ktorú márne orú morské koníky... Choď hore, ak chceš. Ja vyberiem sa dolu. Uzavrime prímerie. Pól k protipólu... © Skyva 2019
 Z tmy vystupujú tiene a vlnia sa ako hlina na kruhu, čo sa pokúša vzpierať hrnčiarovým rukám, no (napokon) podlieha jeho rozhodnému nežnému dotyku a necháva sa tvarovať. Až ju raz vypáli, môže ju už len zlomiť. Rozbiť. A ty sa dávaš, praská ti glazúra a napokon ťa pochová prikrývka prachu. Náležité. Bola si ním. Je tebou. © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
October 2019
Básne
All
|
RSS Feed