 Občas sa v nociach mením na prízrak
a kráčam po mesačnej krajine. Pustej, bielej a studenej... Mesiac, očarujúci z diaľky, ma zblízka desí. A ja sa musím učiť po ňom kráčať, nemôžem sa pred ním schovať za závesy, nemôžem sa schúliť pod posteľ. Stále je to práve mesiac, ktorý robí zo živých sŕdc a tiel iba prízraky... Chýba mi ráno. Ostávam po ňom neustále smädnou. Aj keď nemôžem zniesť páľavu ranných lúčov... Mesiac a ja sme jedno...
0 Comments
 Mihotavé plamienky dažďa
len túžia na chvíľu cítiť ľudské teplo. Preto ti padajú na tvár. A ešte na mená vytesané do žuly. Možno ťa trochu mätie svetlo, ktoré si im dnes zapálil. Vieš, že aj tebe zhasne. No nedesí ťa. Na chvíľu si sa zahalil do poznania, že po stretnutí so zemou ťa čaká čosi tajomné. Budeš sa možno cítiť ako dieťa, keď vstupuje za zakázané dvere. No tu budeš pozvaný... Potom príde iný. Zapáliť sviecu, zaklopať na brány za životom, prosiť o odpustenie za tvoje krivé cestičky. Miháme sa vekmi... Veční – maličkí...  Z medových plástov mi medu nakvapkaj.
Ale len toľko, čo spraví dni sladšie druhým. Možno si nezaslúžim toľko radosti. A možno je šťastie len čakanie na bolesť: Na každý veľkonočný deň jeden pôstny. Na každé septembrové jablko jeden decembrový deň, a napätie na jar, či zakvitne... Na každé jablko jedna eva. Taká je záhrada. Tak sa stmieva. Možno je deň predvojom noci a jablko dôkazom ľudskej malosti. Ktovie ako je to správne... Z medových plástov mi medu nakvapkaj. Na každého človeka kvapku radosti.  Vinice po kvapkách
stekajú do vína. Plameň sviečky do noci náhlivo zhasína. Jedno sa končí, aby druhé mohlo začínať. Vínom sa potom zahrejeme a tma nás ukolíše do spánku. Aj my sa tak meníme. Sčasti aj áno, aj nie. Niečo v sebe zanecháme, iné chceme oživiť. Občas to vyzerá ako topiť sa a stratiť aj tú slamku, ale je to jednoduchšie než jednoduché. Iba sa podrviť ako zrno a stať sa chlebom. Dobré zmeny sa celkom rýchlo dajú spoznať. Rozvoňajú život nebom...  Vďačnosť je zelený lístok na zlomenom konári,
nedeľný koláč, ktorý po rokoch prvý raz nepiekla mama. Vďačnosť je niekedy blízko, inokedy sa len zamarí... No na mieste je tam, kde prišla nepozvaná... Prebdené noci sú vďačnosťou hviezdam, že ešte svietia, preškrtané riadky tým, ktorí ich čítajú, nádych v ráne tomu, kto ho stvoril. Jazvy sú vďačnosťou za premenu, slza za pocity, diela za zdravé ruky. Kroky ďakujú za čas a slová za schopnosť rozumieť. Otvorené dvere vďačia za prítomnosť človeka, kniha za múdrosť, obrazy za prázdne steny, blízkosť za čas, keď sme sami, spomienky za chvíle, keď sme šťastní... A tlčúce srdce za životy milovaných a tak nenápadne aj za vlastný...  Zračím sa ti v tvári.
Číra, pravá, skutočná. A vidím v nej svet – mlčanlivý, trpezlivý, starý. Stojíme oproti sebe. Dve zrkadlá. Poznávame tisíc odrazov, až sa napokon strácame jeden v druhom, maličkí ako špendlíková hlavička, z ktorej vznikne náš vesmír. Odrážaš sa mi v zreničkách. V neistom svete sme si istým odrazom. Zračím sa ti v tvári. Tebou som. |
SKYVASkyva chleba Archív
December 2018
Básne
All
|
RSS Feed