Ako otrok čaká na milosť svojho pána, 
aj my hovoríme o „nemilosti osudu“.
A treba si priznať,
že je trochu smiešne
nepohnúť prstom a hnevať sa, 
že sú veci čo neboli, nie sú a nebudú.
  
Treba pristúpiť bližšie k zrkadlu,
pozrieť sa do tváre otrokára, 
lebo za mnohé nie je zodpovedný vesmír,
ani súbor neznámych síl, 
ale len veta
  
kiežby som to urobil...

Ako nočný motýľ ti sadnem do spánku.
Krídla mám lemované fialovou.
Dotkni sa – viac nevzlietnem.

Motýlí prach ti sypem na stránku.
Aby sa za ňou tiahlo tisíc slov...
Celý život ti na ňu premietnem.

Ako nočný motýľ ti sadnem na perinu.
Budeme si šepkať staré legendy.
Moje sú krídla, tvoj je chrám.

Prežila som snežnú pelerínu,
páľavy v tieni haciendy.
Mňa nespletie hocijaký šarlatán.

Ako nočný motýľ ti sadnem do dlane.
Najnebezpečnejšie je čakanie...
No musím. Chcem aby si videl moje krídla.
Aj loď je len hŕba dosiek ak pláva bez kormidla.
Aj motýľ je len hmyz, ak nevynikne jeho krása.
Preto sa vraciam – na tvoje sny ponášam sa...

Ak sa ťa opýtam máš ma rád?
Povieš áno, mám ?
Ak sa ťa opýtam
budeš tu, aj keď
ma čas podrobí zmenám?
Povieš áno, budem?
Ak ťa požiadam o úprimnosť,
budeš pravdivý?
Naučíš ma všednosti,
keď budem čakať na divy?
Podáš mi ruku,
keď sa mi v prúde vody 
minú steblá slamy?
Zasypeš občas 
namiesto mňa jamy, 
ktoré kopem?
Budeš ma držať pri zemi?
Občas človek musí byť väznený
prítomnou chvíľou.
Aby popri snoch nezabúdal
na umenie žitia...

Vravíš áno ?
Vážim si ťa...

na chvíľu sa mi zazdalo
že miznem nenávratne v diaľke
že sa potichu vytrácam
a nič mi nebráni
že už nič nemusím
ponáhľať sa 
ani odškrtávať zoznamy
a že som pochopila
čo neznesiteľná ľahkosť bytia vlastne je
že som sa rozplynula do stotín 
a plynula ako malá morská víla
tisíce rokov 
tisíce míľ
pripadala som si 
nepopísateľne pokojná
dlho predlho
až kým ma ráno
jemný dotyk tvojej ruky 
opäť prebudil

Občas sa musíš sústrediť,
aby si medzi flautami začul hoboj.
Lebo život je symfónia.
Sedíš užasnutý a zadržiavaš dych.
Tympany bijú.
Zvony zvonia.
Ty si stíchol.
A ak ti noty pripadajú 
ako slepecké písmo,
nechaj tak, nepotrebuješ...
Len privri oči a chvíľu hľadaj
vábivý zvuk hoboja.

Hudba má cenu iba pre tých,
ktorí sa jej neboja...​