Kvapky dažďa musíš cítiť, 
nestačí sa ti na ne dívať cez sklo. 
Radosť milého
násobíš v srdci dvoma.
Ponáhľaš sa, keď vieš,
že ťa kdesi treba.
Aj únava ti pristane, 
keď si v nedeľu kradneš chvíľu pre seba.
Máš neúnavnú myseľ a krehké srdce.

Nie si dokonalá, ale taká ani nemáš byť.
Stačí, že sa usmeješ 
a aj dnes necháš jedno kamenné srdce roztopiť...

ticho je prelomená britva
na dva rovnaké kusy
jeden reže moje srdce
druhý

ticho je rozlomená duša
nikdy sa nedá celkom pochopiť

ticho je štvrtý rozmer obrazu lásky

ticho je chlieb upečený 
z kláskov skúseností

ticho je pohľad cez kaleidoskop

ticho je pôvodný div sveta

ticho je jediný verný priateľ

ticho dojíma ako ranné zore
hreje ako poludňajšie slnko
vždy ukolíše do spánku

ticho je samo v sebe človekom
je ľudské
je božské

Mať tak na každý deň nepopísanú stranu,
zvlažujúci jarný dážď
a kúsok slnka z Válkovej tvorby.
Niekedy sa nedá.
Tiché minúty neprestanú.
Menia sa na hodiny.

Mať tak na každý deň bezpochybné presvedčenie,
že mŕtvi vstanú,
že neživého sa dotkne lúč.

Mať tak na každý deň trpezlivé čakanie
a vieru, že zo špinavého ľanu
vyčeše sa biela košeľa.

Mať tak menej...
Aby som nezabudla, že mám všetko
na ceste do cieľa.

Je čas bdieť aj spať.
A predsa sa mi nechce.
Musím premýšľať
ako do seba tie jednotlivé dielce
zapadajú, 
ako sa pretínajú cesty,
myšlienky aj domovy,
ako sa tvoria nové.

Ako vtedy, keď som ako dieťa premýšľala
kam mizne mesiac v nove,
prečo sa slovo povie slovo,
prečo sú ľudia, čo hovoria inou rečou
a nerozumieme si.
Dnes už len to druhé...
A ešte prečo slzy padajú po kvapkách,
no stekajú v stuhe, 
prečo kvapka chvíle môže zmeniť dlhý čas.

Preto bdiem a čakám
na slovo a domov...

Vedú ma rovinou.
Ďaleko preďaleko.
Svet naberá farby ťažkých, dlhých snov,
z ktorých sa preberám 
vyčerpanejšia než pred spánkom.
​
Vedú ma rovinou.
Ďaleko preďaleko.
Po ceste za sebou.
Po ceste za človekom.

Nie je nič horšie ako otvorené more,
rozľahlá púšť
a nekončiaca rovina.
Bez smerníc ťažko uhádnem,
kde sa jedno končí
a druhé začína.

Vedú ma rovinou.
Ďalej a stále pomalšie,
akoby utrpenie nemalo koniec.

A tak v závere cesty, ako v rozprávke,
zazvoní zvonec
a na ďalšej stránke
pokračuje rovina.

Sama neunesiem.
Osamote rozum alebo srdce –
jedno zradí ma.