 Koketujem s myšlienkou, čo by sa stalo, ak by sme stlmili svetlo, znásobili vôňu, prisunuli sa o máčny mak... Koketujem s myšlienkou, čo by sa stalo, keď vypukla by naša vojna, čarovný dotyk priblížil by sa lakťom o lakeť... Koketujem s myšlienkou, čo by sa stalo, ak po nežnom útoku z oboch strán, vášeň rozprášila by sa na oblak... Koketujem s myšlienkou, čo by sa stalo, keď na moje volanie po mieri, na mávanie bielej vlajky, dal by si zápornú odpoveď... Koketujem s myšlienkou, čo by sa stalo, ak po všetkej snahe o pokoj, rozhodla by som sa opäť pre atak... Atak... ATak sa mi zdá, že to A(j)TAK bude... © Skyva 2020
0 Comments
 Až všetko utíchne s prichádzajúcou nocou, len na chvíľočku sa k tebe skloním a unesiem ťa z bláznivého sveta... Opäť sa v tebe prebudí srdce dobyvateľa, poeta... potom zaspíš pokojnejším spánkom... Ráno, hoci nemôžeme byť spolu, len čo ma zavoláš mojím menom, vrátim sa a v postriebrenom polosne sa usmejem... A bude nám tak pokojne... Nič nerozčerí naše hladiny... nič nám nezabráni ostať šťastnými... © Skyva 2020
 Dievčatko v červenej sukienke... Páliace slnko hladí letné lúky... Prsty ešte celkom malinké ťahajú biele vlasy margarétky. Drobné srdiečko zvierajú prvé muky: Ľúbi ma... neľúbi ma... ľúbi ma... Snáď aj vyzbiera všetky... A ako sa teší, že ju ľúbi... Hlúpučká – nevie, že lupene sú do nepáru... A nahé hlavy margarét pobláznili jej celý svet, dievčinino srdce – z rozmaru... Žena. Červené šaty. Život svojsky svätý... Páliace slnko hladí skrvavené lúky... Pominuli sa margaréty, zostali iba vlčie maky. A na nich sa ráta otáznik inaký... Ľúbim málo... neľúbim... ľúbim málo... Za bránkou na kameni nezábudka hlavu skláňa, kde jej duša spala... Rovnaké slovo v novom znení... nemilovala, milovala... © Skyva 2020
 Všetky drobné deti nosia mamám nešikovne odtrhnuté hlavičky kvetov, ktoré v tráve nájdu ako prvé. A žiadna svoje nepošle preč. Skloní sa, aj desiaty kvet vymení za bozk a s náležitou vďakou si na tvár prekreslí úsmev ratolesti. Doma ich vloží do vázy a jeden z nich do knihy, ako nezamietnuteľné dôkazy nehy. (Aby nezabudla, že bola milovaná, aj v čase, keď sa fialky zmenia na čakanku…) Neostáva iné, len takým pohľadom pookriať. Taký je svet. Malý človiečik sa rodí, aby mohol veľmi milovať… © Skyva 2020
 Po zoschnutých listoch kráčaš osamote. Mlčíš. Do rytmu krokov pravidelne zaznieva tvoj dych a si dostatočne ďaleko, aby si v ušiach zachytil pulzujúci tlkot srdca. Už dlho si ho nepočul, nezhováral si sa s ním, nemal si čas. Teraz spolu kráčate po zoschnutých listoch a ono ti odhaľuje čaro záchvevov prapôvodného ticha, jednoduchosť prítomnej chvíle, vzácnosť samoty. Prikladáš si ruku na hruď - najintímnejší fyzický kontakt medzi vami. Postupne vyslovujete všetko zanedbané, skryté a podstatné. Zastal si a ono pokračuje. Jediné údery, ktoré si v živote skutočne ustál, sú údery tvojho srdca. © Skyva 2020
 Slnko sa lialo po oblohe ako med, tieklo cez prsty tvojho otca. Jeho dôkazom bola tieňohra na chodníku, ktorou zabával deti. A ty si sa vždy rozžiaril a uveril si, že môžeš byť taký, že môžeš svietiť. Potom si dospel. Hry ťa už až tak neberú, no dve veci si nestratil. Dôveru a medový úsmev. © Skyva 2020
|
SKYVASkyva chleba Archív
July 2020
Básne
All
|
RSS Feed