 Už toľkokrát som si povedala, že zázraky sa dejú. Len niekedy tomu ťažko verím. Lámem si hlavu nad páperím a roztrpčená zo slov stišujem hlas. No stáva sa, že ešte tesne pred tým než stihnem zopnúť ruky, stane sa zázrak. Nie, ešte nikdy mi nevykvitol púčik v dlani. Ešte nikdy som nevidela zhasnúť poslednú hviezdu tesne pred svitaním. Ale zažila som slnko po daždi, ticho medzi ľuďmi, ktoré spája, ktoré nedráždi, otvorené dvere na konci tmavých chodieb, horiaci knôt čo sa neutopil vo vosku. Verím aj, že na zázraky treba trpezlivo čakať, že na ne musím byť pripravená... Pokojná hladina je predzvesťou. Nie tá rozčerená. © Skyva 2019
0 Comments
 Mám rada jesenné večery. Keď je trochu chladno, ale ešte nie na kabát. Vzduch vonia opadaným lístím. Chladná hmla ma zvyčajne preberá do premýšľania. Mám rada jesenné večery. Spôsob, akým si chránia svoju intimitu. Nie každý sa v nich odváži vykročiť von. Lenže ja kdesi na chodidlách cítim každé zašušťanie lístia ako tón. Zafúka silnejší vietor, nie každý si môže dovoliť rozfúkať vlasy. Nuž čo... Aj keby sme sa stretli, Už sa asi nespoznáme. Mám rada jesenné večery. Ešte aj chodníky sú zarosené a zvažujú sa, akoby ich stavali výhradne pre moje večerné kráčanie. Mám rada jesenné večery. Kvôli tajomstvám, ktoré im šepkám a melódiám, čo si bez ostychu pohmkávam medzi ľuďmi. Mám rada jesenné večery. Stoja pred definitívnymi súdmi, ktoré vyslovuje zima... © Skyva 2019
 Čas je prakticky overená a doposiaľ neprekonaná mena. Platíme ňou všade a v súčasnosti ňou dosť plytváme. A to aj napriek tomu, že “naisto” nevieme absolútne, ale absolútne nič. Ozaj len smrť a dane... Sotva si môžeme byť istí inými. Dôvera v seba je prinajmenšom otázna... A vôbec predstava, že niečo nám neodvolateľne patrí, že vlastníme, že máme... Len čas overuje naše drobné hnuteľné a nehnuteľné istoty a osobné vklady. A my sme ako deti. Staráme sa len o pieskové hrady, hašteríme sa o lopty, formičky a vedierka. Medzitým platí, že plynie a preteká. © Skyva 2019
 Na chlebík soľ a k nej trochu slnka. Tak to bolo kedysi. A keď prišlo najhoršie, v babkinej zástere vždy sa našla kôrka. Tak to bolo kedysi. Dnes sa o jednu bijú aj desiati, pred očami nám bežia zábery vojny. Aj tak to bolo kedysi. Ľudia v nej buď umierali, alebo o nej počuli, alebo sa starali o svojich zmrzačených, alebo si tie výjavy radšej brali so sebou do hrobu. Tak to bolo kedysi. Tak je dnes. A na túto ľudskú chorobu, ktorá je horšia než mor, lebo ju píšu srdcia, čo zabudli ľudskosť, tak na ňu ťažko nájsť lieku. Sú chorí, čo sa nechcú vyliečiť. Hoci by pre nich bol aj kúsok chleba, aj soli, aj slnka. No tak ešte nebolo. © Skyva 2019
 Krehko sa žije, s vďačnosťou aj s obavami, s túžbou po slobode, aby človek, od vekov nespútaný, mohol objavovať vzácne veci. A ešte dávať. Už odjakživa sme všetci pripravení dávať: mamy život deťom, deti lúčne kvety mamám, lúčne kvety vôňu, vôňa spomienky a spomienky radosť. A z tej nepatrnej radosti máme opäť raz chuť dávať a žiť krehko, s vďačnosťou aj s obavami a zostať opantaní vôňou... © Skyva 2019
 A obloha – tvár zasypaná slzami hviezd chcela skryť svoj smútok dlhými oblačnými vlasmi. Plakali sme spolu – ona dažďom a ja v básni. Sklopila som zrak a poklonila som sa jej výnimočnej kráse, hoci je celkom čierna. Mramorová. Nesála z nej neha ani teplo, aké koluje v žilách spolu s krvou. Bdeli sme dlho ako sestry. Začal zo mňa vyprchať život. Potichu ako vlákna pavučín sa kĺzal dolu ramenami. Ukladal sa na papier. Spokojne som sa uložila, ako všetci, ktorých chlad ukolísal na spanie. Zdalo sa mi, že ma nesú krídla divých husí. Umieranie a nevyhnutné rána – žiť sa musí... © Skyva 2019
|
SKYVASkyva chleba Archív
November 2019
Básne
All
|
RSS Feed