Ktovie...

Aké je trpké
skloniť hlavu,
priznať vinu,
vlastnú malosť,
prestať hrať pantomímu
s pravdou 
v čase, keď ju každý vysvetľuje po svojom,
len preto, že: licencia poetica...

A dav má chuť schovať sa za plachtu,
vziať do rúk sviecu
a každého, kto v tieňohrách 
predstiera mučeníka,
spáliť.

A kolektívne sa ovládame,
ale veľmi, ozaj veľmi, sa túžime vzdialiť
ľudskosti, lebo život siahol na život
a mlyny melú pomaly
a don-quijotovsky.
Bolesť v nás ustrnula.
Obrovský kameň.
Už len zdvihnúť ju do dlaní,
zohriať, premiesiť,
v duchu si povedať amen
a hodiť.

Veľmi, ozaj veľmi, sa ovládame.
Počúvame.
Vyčkávame.
Veríme, že sme lepší, než zbytok sveta.

Ktovie...

© Skyva 2020