Potichu. Bez pozornosti. V tme, ktorú uvidia až tvoje deti. Lebo hoci je hviezda už dávno chladná, tebe, tu na zemi, ešte stále nenápadne svieti. Počítaš ju medzi živé, jej svetlo putuje studeným vesmírom... Hviezda medzitým celkom osamela. Vo vesmírnom tichu jej výdych putuje k tebe ako strela... Nezastihne ťa... Je ti ľúto. Tragédia hviezdneho umierania. Beriem ťa za ruku, a namiesto svetla hľadám radšej srdce. Lebo bije. Nemusíš vždy svietiť, srdce prezradí tvoje bytie. A ono pohltí všetky tragédie. © Skyva 2020
v predbúrkovom sparne počúvam Vivaldiho Zimu v predbúrkovom sparne ani len myšlienka nedopadá na hladinu nič nesmie rozčeriť predbúrkovú ťažobu na ramená sa mi rozprestrel šuchot nepokojných krídel napriamila som sa na stoličke tvár obrátila k búrkovým oblakom nech sa stane temnota dáva najlepšie vyniknúť pobúrkovým zázrakom © Skyva 2020
Napokon sa nám všetko zleje... Túžby na slzy, slzy na galeje, galeje na snahu. A ak v duši príliš zostarneme a ocitneme sa na prahu neopakovateľných rozhodnutí, z pohľadu na trasúce sa dlane zaiskrí striebrosivá nádej a dotkne sa hviezd noci... nám okrem nej nič neostane... pochopíme, že nakoniec sa nám všetko zleje. Túžby na slzy, slzy na nádeje... © Skyva 2020
Mám ťa vrytého do dlane – – čiaru krížom cez čiary. Pretínaš mi ju na dve polovice. ...na chvíľu mieru musí najprv zažiariť boj, na chvíľu pokoja nepokoj, na chvíľu s tebou bolestné odlúčenie, na spojené dlane najskôr ich prázdno. Robíš ma vlastne nešťastnou šťastnou. ...šťastná, že som tvoja, nešťastná, že ešte nie úplne. Prechádzam čiary svojich dlaní... Kým ťa čakám, len sa v tej tvojej trochu zabudnem... © Skyva 2020
cez to všetko kým sme a cez slzy a závoj úsmevu cez to všetko čo máme aj cez chvíle keď je ťažko keď už vôbec nie je do spevu cez to všetko čo chceme a možno to nikdy nebudeme mať cez to všetko čo by sme mali robiť a čoho by sme sa mali vzdať cez to všetko čo nás delí a viac spája keď už nevieš a ja neviem nevládzeš a nerozumiem nezabúdaj že sme dvaja nezabúdaj že ťa ... © Skyva 2020
Chladno mi je za tebou... Chladno v najbytostnejšej podstate slova. Chladno, ako len zamierajúcemu po láske môže byť. Chlad ma k tebe ženie. Chlad po tebe ma volá. Je mi chladno ako kameňu obliatemu horúcim voskom... chladno ako zabudnutému, čakajúcemu na nádej... chladno, ako keď sa pery minú s plachým bozkom... Chlad sa rozlieha ako hmla po ranných zarosených lúkach. Ako verše básní pri mesačnom svite. Chlad ma objíma ako slnko dotyku v tvojich rukách... Chlad sa spriada ako oceľové nite a priväzuje ma k zemi nenápadných smútkov... A kdesi v duši s ním celým splývam a stávam sa tmavomodrou nezábudkou... Chladno mi je za tebou. A to sa nedá zabudnúť... Vždy, keď sa skúšam k tebe odkradnúť od všetkých neprajných plánov kolotoča zemegule a nenachádzam ťa, je mi chladno... Ani to, že sa mi chlad stáva mannou, že sa cítim osamelou, nevítanou, keď si mi ďaleko... Chladno mi je. Ťaživo... Nezábudke vzali hlinu... Nezábudke siahli na život... © Skyva 2020
|
SKYVASkyva chleba Archív
May 2022
Básne
All
|